Príbeh o prasknutom tesnení pod hlavou
Napsal: 19 čer 2020, 15:17
Ahojte. Len sa chcem podeliť o taký príbeh z prelomu rokov 2015/2016.
Začiatkom januára si to šinieme so synkom po dialnici, on ako copilot, nenaviguje - trafím - cestu poznám - teda si to myslím. Je večer asi 21,00, teplota vonku akurát začínala atakovať bežnú izbovú teplotu v Murmansku - teda asi mínus 10*C a my začíname do mierneho kopca predbiehať nejaký autobus. Pohoda - rýchlosť udržujem na 130 kmh - pred nami v ľavom pruhu auto, vpravo autobus, za nami sa už tlačí nejaký nedočkavec na suv, takže sa človek nevdojak cíti ako pri obliehaní Stalingradu v 1944-om. A zrazu rýchlosť auta začína prudko klesať, k čomu sa pridá aj zvuk motora na 2-3 valce. Hľadám ruženec - no miesto neho popamäti ruka našla tlačítko so symbolom všetkých blikačiek - takže pri rýchlosti asi 120 kmh v obkľúčení šírime poplašnú správu do okolitých hôr nesmelým preblikávaním štyroch oranžových lampášikov.
Hľadám kde pristáť. Auto za nami je asi 2 zastrúhané vlasy od zadného sklopného nárazníka nášho raneného raketoplánu. Modlím sa aj za syna. Kedže sme sa ešte stihli dostať pred úroveň vedľa idúceho hromadného dopravovadla, riskantným predsuvným manévrom smerujem Makrelu tesne popred tlamu autobusu. Asi sa to nestretlo s pochopením sivej hmoty tvora riadiaceho ten bus, keďže sme stále spomaľovali. Nečuduj sa milý čitateľ - ono ani Makrela na 2 valce nedá 130 kmh - navyše do mierneho kopca a v zákrute - takže treba toho naraz stíhať vcelku mnoho - moje mozgové synapsie vyhadzovali kód 404 ... hlavne nechytať paniku. Takže - pre mňa najlogickejší manéver - pre vodiča autobusu, ktorý nemohol vediať že status jazdy Fiata z normal sa zmenil na "fail" - pre toho to už nebolo tak "normal". Zrejme preto aj on začal fotónmi prepaľovať náš kufor. No to nič - pokračoval som v plynulom zabáčaní a úhybnom potupnom manévri - smer zvodidlá. Nebola to naštastie dialnica pred Blavou - kde pri takomto móde nie je už kam uhnúť - vďaka J&T a expertom na bezpečnosť a plánovanie cestnej premávky (pre neznalých pomerov - tam je diaľnica rozšírená z pôvodných 2 pruhov + odstavný pás na 3 pruhy + žiadny odstavný pás). Tu bolo kam uhnúť vďaka odstavnému pruhu, ktorý je široký presne ako Marea.
Syn sa ma pýta so sluchátkami na ušiach prečo zastavujeme, zatiaľ čo zľava nás míňa ten autobus vo vzdialenosti asi 5 cm od spätného zrkadielka a ďalšie autá v dosť tesnej vzdialenosti (asi nerešpektujú osobnú zónu) a naša vzájomná rýchlosť je čoraz rozdielnejšia - nieže by oni zrýchľovali. Zákruta nie a nie skončiť - tu nemôžem ostať visieť. Nútim zvyšné dva valce k heroizmu - a spod kapoty sa rinú neznáme zvuky. Rýchlosť stále klesá. "Tati - čo budeme robiť?" Hľadám slová a koniec zátačky - v duchu počítam autá a ovečky ... Heuréka! So zdochnutým motorom sa blížime zotrvačnosťou k rovinke - a pánboh nás ešte neopustil, je za ňou aj dole kopček! Takže skúšam nahodiť tú hrču čo zostala z doteraz spoľahlivého motora - pánboh je stále živý ... Príbeh o dvoch valcoch pokračuje dole - aj za pomoci newtonovho zákona. Pod kopcom asi v strede rovinky - už dosť ďaleko za zákrutou tá hrča zdochla nadobro a aj pánboh odišiel - asi na jednom z karavány áut, čo fičali okolo. Ktovie koľko z tých škodoradostných chlapíkov v nich si pomyselo "ááá - FIATy sa jebúúú" Ale na to som vtedy ani nepomyslel.
Človek sa teší za tú trochu života, čo mu ešte ostala. A rozmýšla ako dlho ešte. Lietajúce fotóny okolo lietajú velmi blízko a velmi rýchlo - veď sú to fotóny - no nie? Zavládne nezvyčajný kľud a ticho - oprel som auto pravou stranou o ten pičný chlp vedľa zvodidiel. Nastal mód "tea time". Kurva - ale nemáme čaj - takže len mód "time". Vďaka bohu - v telefóne je ešte 15% baterky - uff. Synko počúva na Sanse Soundrack k filmu Brat 1 a Brat 2. Kto nepoznáte, pozrite si to - super filmy. Hrá tam Sergej Bodrov Jr. Škoda že už umrel - ja sa ešte nechystám! Komu zavolať? Neviem koľko z vás má číslo na NDS (Národná Diaľničná Spoločnosť). Ja nie. Od cieľa sme ďaleko, od štartu ešte ďalej - takže na noc ťahať rodinu z tepla niekde do studenej noci ..(a po dialnici sa ani nesmie ťahať). Nič no - skúšam asistenčnú službu poisťovne Kooperatíva. No to je asi ako v Gréckom utečeneckom tábore volať Tatranskú horskú službu.
Tak nič - pokus č. 2 vyšiel nad očakávanie dobre. Bodrý komunikátor 112-ky sa pýta čo sa stalo. Neopisujem mu svoje pocity o obliehaní Stalingradu, ani o klaustrofobickej fóbii v šialene úzkom odstavnom páse - v tme, zime a ohlušujúcom tichu rinúcom sa z motorového priestoru nášho kostitrasu. V jeho hlase je cítiť skutočný záujem a solidaritu. To je povzbudivý a osviežujúci pocit. Opisujem mu situáciu a narážam na prvý problém. Panika začína bujnieť. Pri otázke "kde sa nachádzate" mi doteraz nenapadlo - že pri jazde po dialnici to ide tak akosi že človek ani nevníma tie odbočky a tabule - mestá sa mihajú tak odosobnenejšie niekde v diaľke a tme za zvodidlami. Kukám teda okolo - pustota, tma ... ticho, zima - kurva, kde to sme ? Medzi Zvolenom a Hronský Beňadyckom - no potěš koště .. to je asi 60 km rozstrel. Ešteže mám navigáciu - ale škoda že ostala doma v skrinke. Tak si tipnem - a hovorím že niekde pri Hliníku n/Hronom. OK - hovorí - zavolám do NDS a pošlem vám ich tam. Zložil. V aute sa začínajú rosiť okná. Cez dvere preniká chlad. Teplomer v Maruši ešte funguje - je mínus 11*C. Ticho striedajú fotóny - desiatky šialene rýchlych fotónov. Šantia v dvoch voľných pruhoch a užívajú si koncert viacvalcového burácania.
Sprava preniká zo synových sluchátok pesnička Krilia od Nautilus Pompilius (ruská kapela). Veru - mať tak krídla, letím - až hen za tú skurvene blízku zátarasu oddeľujúcu vozovku od poľa. Prešlo asi 20 min. Mám rád ruskú muziku. Hľadám reflexnú vestu a rozmýšlam pod ktorou taškou v kufri je trojuholník. Vesta je poruke - chvalabohu. V speťáku hľadám medzeru medzi približujúcimi sa fotónmi. Áno - aby sa dali otvoriť dvere do vozovky. Ehm.
Prešlo ďalších 5 min. Z ticha a jemného šumu ruského pop-rocku ma vytrhlo zvonenie. Tak pane - v tej oblasti sa pohybuje služba NDS - čakajte na mieste. Prídu po vás. Rozmýšlam či to bude v tých 50 eurách čo platíme za ročnú diaľničnú známku - alebo sa dá platiť kartou - prachy nemám - asi 10 ečok iba. Nič - dám radšej za auto ten trojuholník - fotóny sa rozostúpili a urobili miesto pre rýchle otvorenie dverí a presun ku kufru. Fak fak fak - obliekať si tú vestu v stiesnenom priestore, kde je už teplota ako vo Vladivostoku, neni nič moc. Trielim pomedzi fotóny a asi 30m za autom postavím znamenie že na ceste je prekážka - naše milované autíčko. Usedený človek je odkrvený tvor - a stres znásobil pocit zimy - nekontrolovane mi drkocú zuby. Rýchlo dnu.
Skúšam naštartovať a trochu zvrátiť vývoj teploty inside car. Dva valce veselo klepú - diesel mode ... Bez pridávania ale polomotor znova skape. OK - zahráme sa na ľadové medvede. V očakávaní zmeny svetelného charakteru za nami to začína pripomínať ten nemecký film kde hral pes Atrej - či to bol ten chlapec na lietajúcom bielom psovi - Nekonečný príbeh. Ale nič nie je večné - ani ticho a zima. V zmrznutom spätnom zrkadle sa zjavuje žltý anjel. Z neho sa vytiahli dvaja temer anjeli v žltých monterkách a inštalovali tú blikajúcu asi 2 m veľkú žltú šípku aby zablokovali jeden z dvoch pruhov. "Dlho čakáte?" pýta sa anjel bez krídel, zatiaľ čo druhý šiel preparkovať odťahovák pred Fiatku. "Ani nie" - klamem - vďačný za záchranu. "Kde to vlastne sme?" pýtam sa. "Pri Novej Bani" - hovorí anjel. Doma som si potom pozeral mapu - sekol som sa len o 22 km
Ale našli andelé našli ... Zapriahli polomotor do závesu a Fiátek bol odtiahnutý k najbližšiemu zjazdu z dialnice.
Tam nám páni dali vizitku na miestnu odťahovku a pre istotu počkali ako sa dohodneme - poďakoval som a anjeli odišli. Zvyšnú cestu už sme absolvovali dvaja na jednom sedadle. Synko s jeho ruskou kapelou + ja. Odťahovky sú totiž uspôsobené na odťah vozidiel - nie na prevoz ľudského materiálu. Takže kabína 1 + 1 - počet sedadiel nekoreloval s počtom osôb na palube. Zaspomínal som so slzou v oku (a vlasným autom na chrbte) na stopárske časy, keď sme ušli zo zemiakovej brigády na Polomke a stopovali do Brezna. Traja - a zastala nám Liazka.
priatelia, ak ste vydržali čítať až doteraz, koniec dobrý - všetko dobré. Domov sme došli na korbe. Cestovné sa predražilo o 63€ za súkromný exkluzívny odťah a zážitok z vyhliadkovej jazdy odťahovkou. Okrem hlavy a tenenia pre istotu išli dopéčka aj 9 ročné rozvody a boli čejndžnuté za novú sadu. Bratu - 334€ za tú parádu pod kapotou.
A rozprávky je koniec - zazvonil zvoniec ... Maruška vrní ako mačiatko ďalej. A my sme živý a zdraví
Začiatkom januára si to šinieme so synkom po dialnici, on ako copilot, nenaviguje - trafím - cestu poznám - teda si to myslím. Je večer asi 21,00, teplota vonku akurát začínala atakovať bežnú izbovú teplotu v Murmansku - teda asi mínus 10*C a my začíname do mierneho kopca predbiehať nejaký autobus. Pohoda - rýchlosť udržujem na 130 kmh - pred nami v ľavom pruhu auto, vpravo autobus, za nami sa už tlačí nejaký nedočkavec na suv, takže sa človek nevdojak cíti ako pri obliehaní Stalingradu v 1944-om. A zrazu rýchlosť auta začína prudko klesať, k čomu sa pridá aj zvuk motora na 2-3 valce. Hľadám ruženec - no miesto neho popamäti ruka našla tlačítko so symbolom všetkých blikačiek - takže pri rýchlosti asi 120 kmh v obkľúčení šírime poplašnú správu do okolitých hôr nesmelým preblikávaním štyroch oranžových lampášikov.
Hľadám kde pristáť. Auto za nami je asi 2 zastrúhané vlasy od zadného sklopného nárazníka nášho raneného raketoplánu. Modlím sa aj za syna. Kedže sme sa ešte stihli dostať pred úroveň vedľa idúceho hromadného dopravovadla, riskantným predsuvným manévrom smerujem Makrelu tesne popred tlamu autobusu. Asi sa to nestretlo s pochopením sivej hmoty tvora riadiaceho ten bus, keďže sme stále spomaľovali. Nečuduj sa milý čitateľ - ono ani Makrela na 2 valce nedá 130 kmh - navyše do mierneho kopca a v zákrute - takže treba toho naraz stíhať vcelku mnoho - moje mozgové synapsie vyhadzovali kód 404 ... hlavne nechytať paniku. Takže - pre mňa najlogickejší manéver - pre vodiča autobusu, ktorý nemohol vediať že status jazdy Fiata z normal sa zmenil na "fail" - pre toho to už nebolo tak "normal". Zrejme preto aj on začal fotónmi prepaľovať náš kufor. No to nič - pokračoval som v plynulom zabáčaní a úhybnom potupnom manévri - smer zvodidlá. Nebola to naštastie dialnica pred Blavou - kde pri takomto móde nie je už kam uhnúť - vďaka J&T a expertom na bezpečnosť a plánovanie cestnej premávky (pre neznalých pomerov - tam je diaľnica rozšírená z pôvodných 2 pruhov + odstavný pás na 3 pruhy + žiadny odstavný pás). Tu bolo kam uhnúť vďaka odstavnému pruhu, ktorý je široký presne ako Marea.
Syn sa ma pýta so sluchátkami na ušiach prečo zastavujeme, zatiaľ čo zľava nás míňa ten autobus vo vzdialenosti asi 5 cm od spätného zrkadielka a ďalšie autá v dosť tesnej vzdialenosti (asi nerešpektujú osobnú zónu) a naša vzájomná rýchlosť je čoraz rozdielnejšia - nieže by oni zrýchľovali. Zákruta nie a nie skončiť - tu nemôžem ostať visieť. Nútim zvyšné dva valce k heroizmu - a spod kapoty sa rinú neznáme zvuky. Rýchlosť stále klesá. "Tati - čo budeme robiť?" Hľadám slová a koniec zátačky - v duchu počítam autá a ovečky ... Heuréka! So zdochnutým motorom sa blížime zotrvačnosťou k rovinke - a pánboh nás ešte neopustil, je za ňou aj dole kopček! Takže skúšam nahodiť tú hrču čo zostala z doteraz spoľahlivého motora - pánboh je stále živý ... Príbeh o dvoch valcoch pokračuje dole - aj za pomoci newtonovho zákona. Pod kopcom asi v strede rovinky - už dosť ďaleko za zákrutou tá hrča zdochla nadobro a aj pánboh odišiel - asi na jednom z karavány áut, čo fičali okolo. Ktovie koľko z tých škodoradostných chlapíkov v nich si pomyselo "ááá - FIATy sa jebúúú" Ale na to som vtedy ani nepomyslel.
Človek sa teší za tú trochu života, čo mu ešte ostala. A rozmýšla ako dlho ešte. Lietajúce fotóny okolo lietajú velmi blízko a velmi rýchlo - veď sú to fotóny - no nie? Zavládne nezvyčajný kľud a ticho - oprel som auto pravou stranou o ten pičný chlp vedľa zvodidiel. Nastal mód "tea time". Kurva - ale nemáme čaj - takže len mód "time". Vďaka bohu - v telefóne je ešte 15% baterky - uff. Synko počúva na Sanse Soundrack k filmu Brat 1 a Brat 2. Kto nepoznáte, pozrite si to - super filmy. Hrá tam Sergej Bodrov Jr. Škoda že už umrel - ja sa ešte nechystám! Komu zavolať? Neviem koľko z vás má číslo na NDS (Národná Diaľničná Spoločnosť). Ja nie. Od cieľa sme ďaleko, od štartu ešte ďalej - takže na noc ťahať rodinu z tepla niekde do studenej noci ..(a po dialnici sa ani nesmie ťahať). Nič no - skúšam asistenčnú službu poisťovne Kooperatíva. No to je asi ako v Gréckom utečeneckom tábore volať Tatranskú horskú službu.
Tak nič - pokus č. 2 vyšiel nad očakávanie dobre. Bodrý komunikátor 112-ky sa pýta čo sa stalo. Neopisujem mu svoje pocity o obliehaní Stalingradu, ani o klaustrofobickej fóbii v šialene úzkom odstavnom páse - v tme, zime a ohlušujúcom tichu rinúcom sa z motorového priestoru nášho kostitrasu. V jeho hlase je cítiť skutočný záujem a solidaritu. To je povzbudivý a osviežujúci pocit. Opisujem mu situáciu a narážam na prvý problém. Panika začína bujnieť. Pri otázke "kde sa nachádzate" mi doteraz nenapadlo - že pri jazde po dialnici to ide tak akosi že človek ani nevníma tie odbočky a tabule - mestá sa mihajú tak odosobnenejšie niekde v diaľke a tme za zvodidlami. Kukám teda okolo - pustota, tma ... ticho, zima - kurva, kde to sme ? Medzi Zvolenom a Hronský Beňadyckom - no potěš koště .. to je asi 60 km rozstrel. Ešteže mám navigáciu - ale škoda že ostala doma v skrinke. Tak si tipnem - a hovorím že niekde pri Hliníku n/Hronom. OK - hovorí - zavolám do NDS a pošlem vám ich tam. Zložil. V aute sa začínajú rosiť okná. Cez dvere preniká chlad. Teplomer v Maruši ešte funguje - je mínus 11*C. Ticho striedajú fotóny - desiatky šialene rýchlych fotónov. Šantia v dvoch voľných pruhoch a užívajú si koncert viacvalcového burácania.
Sprava preniká zo synových sluchátok pesnička Krilia od Nautilus Pompilius (ruská kapela). Veru - mať tak krídla, letím - až hen za tú skurvene blízku zátarasu oddeľujúcu vozovku od poľa. Prešlo asi 20 min. Mám rád ruskú muziku. Hľadám reflexnú vestu a rozmýšlam pod ktorou taškou v kufri je trojuholník. Vesta je poruke - chvalabohu. V speťáku hľadám medzeru medzi približujúcimi sa fotónmi. Áno - aby sa dali otvoriť dvere do vozovky. Ehm.
Prešlo ďalších 5 min. Z ticha a jemného šumu ruského pop-rocku ma vytrhlo zvonenie. Tak pane - v tej oblasti sa pohybuje služba NDS - čakajte na mieste. Prídu po vás. Rozmýšlam či to bude v tých 50 eurách čo platíme za ročnú diaľničnú známku - alebo sa dá platiť kartou - prachy nemám - asi 10 ečok iba. Nič - dám radšej za auto ten trojuholník - fotóny sa rozostúpili a urobili miesto pre rýchle otvorenie dverí a presun ku kufru. Fak fak fak - obliekať si tú vestu v stiesnenom priestore, kde je už teplota ako vo Vladivostoku, neni nič moc. Trielim pomedzi fotóny a asi 30m za autom postavím znamenie že na ceste je prekážka - naše milované autíčko. Usedený človek je odkrvený tvor - a stres znásobil pocit zimy - nekontrolovane mi drkocú zuby. Rýchlo dnu.
Skúšam naštartovať a trochu zvrátiť vývoj teploty inside car. Dva valce veselo klepú - diesel mode ... Bez pridávania ale polomotor znova skape. OK - zahráme sa na ľadové medvede. V očakávaní zmeny svetelného charakteru za nami to začína pripomínať ten nemecký film kde hral pes Atrej - či to bol ten chlapec na lietajúcom bielom psovi - Nekonečný príbeh. Ale nič nie je večné - ani ticho a zima. V zmrznutom spätnom zrkadle sa zjavuje žltý anjel. Z neho sa vytiahli dvaja temer anjeli v žltých monterkách a inštalovali tú blikajúcu asi 2 m veľkú žltú šípku aby zablokovali jeden z dvoch pruhov. "Dlho čakáte?" pýta sa anjel bez krídel, zatiaľ čo druhý šiel preparkovať odťahovák pred Fiatku. "Ani nie" - klamem - vďačný za záchranu. "Kde to vlastne sme?" pýtam sa. "Pri Novej Bani" - hovorí anjel. Doma som si potom pozeral mapu - sekol som sa len o 22 km
Ale našli andelé našli ... Zapriahli polomotor do závesu a Fiátek bol odtiahnutý k najbližšiemu zjazdu z dialnice. Tam nám páni dali vizitku na miestnu odťahovku a pre istotu počkali ako sa dohodneme - poďakoval som a anjeli odišli. Zvyšnú cestu už sme absolvovali dvaja na jednom sedadle. Synko s jeho ruskou kapelou + ja. Odťahovky sú totiž uspôsobené na odťah vozidiel - nie na prevoz ľudského materiálu. Takže kabína 1 + 1 - počet sedadiel nekoreloval s počtom osôb na palube. Zaspomínal som so slzou v oku (a vlasným autom na chrbte) na stopárske časy, keď sme ušli zo zemiakovej brigády na Polomke a stopovali do Brezna. Traja - a zastala nám Liazka.
priatelia, ak ste vydržali čítať až doteraz, koniec dobrý - všetko dobré. Domov sme došli na korbe. Cestovné sa predražilo o 63€ za súkromný exkluzívny odťah a zážitok z vyhliadkovej jazdy odťahovkou. Okrem hlavy a tenenia pre istotu išli dopéčka aj 9 ročné rozvody a boli čejndžnuté za novú sadu. Bratu - 334€ za tú parádu pod kapotou.
A rozprávky je koniec - zazvonil zvoniec ... Maruška vrní ako mačiatko ďalej. A my sme živý a zdraví
